Cirkevné dejiny

 

    Konfesionálne zloženie obce Malachov sa v minulosti nieslo v dvoch základných kresťanských smeroch: evanjelickom augsburského vyznania a rímsko-katolíckom. Obe komunity boli a aj v súčasnosti stále sú nábožensky organizované ako filiálne zbory Evanjelického a. v. farského úradu a Rímsko-katolíckeho farského úradu, ktoré pôsobia v Radvani. V obci boli sporadicky usadené aj menšie náboženské komunity (Judaizmus, Pravoslávie, neskôr Cirkev Adventistov siedmeho dňa, Svedkovia Jehovovi, atď.).

     Cirkevný vývoj v Malachove úzko súvisí s dianím v matkocirkvách v Radvani, ktoré mali a stále majú viaceré filiálky. V Malachove nebol nikdy postavený kostol a tak veriaci chodili na bohoslužby do kostola v Radvani. Najstaršou sakrálnou stavbou v Radvani je farský kostol na Hôrke, v súčasnosti patriaci rímsko-katolíckej cirkvi, ktorý bol podľa písomných prameňov v roku 1287 zasvätený Narodeniu Panny Márie. Okolo kostola bol v minulosti vybudovaný obranný múr s baštami a na mieste starej veže bola v roku 1668 započatá stavba osobitne stojacej novej zvonice. Prvým známym radvanským farárom bol Štefan, ktorý vystupuje v písomných prameňoch v rokoch 1332-1337. V roku 1498 sa potom stretávame s farárom Andrejom a v rokoch 1516-1534 s menom farára Abraháma. Od roku 1557 až do roku 1561 sa ako farár v Radvani spomína Valentín Simonis, ktorý bol už evanjelickým kazateľom.[1]

Rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie v Radvani na Hôrke. Pohľadnica zo začiatku 20. storočia. (SA Tomáša Cimermana)

 

     V prvej štvrtine 16. storočia výrazne zasiahli do života obyvateľov obce reformačné myšlienky reagujúce na úpadok katolíckej cirkvi. Do Uhorska sa začali z Nemecka šíriť reformačné idey Martina Luthera, ale aj knihy, ktoré prezentovali jeho názory. Už v roku 1522 žiadal magistrát mesta Banská Bystrica v duchu reformácie nového kazateľa Šimona Bernhardta z Tropavy.[2] Obyvatelia stredoslovenských banských miest a okolitých sídel sa veľmi skoro oboznámili a stotožnili s myšlienkami reformácie. Nová viera sa v okolí Banskej Bystrice šírila pomerne rýchlo. Aj obyvatelia Malachova prišli teda s myšlienkami Martina Luthera do kontaktu veľmi skoro. Rozhodné slovo pri šírení novej viery medzi nimi mal však zemepán, ktorý si uplatňoval právo „cuius regio eius religio“ (koho panstvo toho náboženstvo). Medzi stúpencov a patrónov reformačného hnutia, podporujúcich novú vieru patril aj šľachtický rod Radvanskovcov, ktorý vlastnil značné majetkové podiely aj v Malachove. A tak poddaní žijúci a hospodáriaci na ich usadlostiach museli v zmysle tejto zásady prijať vieru svojho zemepána.  Od roku 1581 nadobudli prívrženci novej viery prevahu a tak sa takmer celá farnosť pripojila k reformácii. Evanjelici užívali kostol na Hôrke až do roku 1673, kedy boli chrám a farnosť nedobrovoľne vrátené katolíkom. Neskôr v krátkych intervaloch počas stavovských povstaní (Tököliho povstanie 1678-1687 a Rákociho povstanie 1703-1710) bola farnosť opäť v rukách evanjelikov, ale po ich skončení sa kostol na Hôrke natrvalo vrátil rímsko-katolíckej cirkvi.[3]

Ukážka najstaršej radvanskej matriky evanjelickej a. v. cirkvi z rokov 1612-1672. Do tejto matriky boli chronologicky zapisovaní krstení, sobášení a zomrelí z jednotlivých filiálnych obcí farnosti, teda aj obyvatelia Malachova. Ilustračný záber prezentuje zápisy na prelome rokov 1612/1613. (Familysearch.org)

 

     V nasledujúcom období, ktoré bolo dejinne nepriaznivé pre nekatolíkov v Uhorsku boli mocenským zásahom panovníkov odobraté evanjelikom sakrálne stavby. Ich náboženským potrebám mali v každej stolici, zväčša na periférii, slúžiť vyhradené kostoly. Mali byť postavené výhradne z dreva, bez použitia klincov, mali určenú maximálnu kapacitu veriacich a nesmeli mať vežu ani zvony. Evanjelickí veriaci z Malachova tak navštevovali aj kostoly v Banskej Bystrici a v Hronseku, ktorý poskytoval štatút artikulárneho miesta. Zmenu v duchovnom i spoločenskom živote priniesol až tzv. Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781, ktorým panovník zákonne ustanovil jestvovanie dvoch protestantských cirkví v Uhorsku (luteránov a kalvínov). Tento významný náboženský prelom znamenal obnovenie činnosti radvanského evanjelického zboru, ktorého súčasťou boli okrem samotnej Radvani aj fílie Malachov, Horné Pršany, Skubín, Kremnička, Kráľová, Iliaš, Jabríková a Králiky. V roku 1785 bol v Radvani položený základný kameň nového evanjelického kostola. Náklady na jeho výstavbu boli hradné iba z finančných darov evanjelických veriacich. Klasicistický kostol bol postavený bez veže, ktorú pristavali až v rokoch 1862-1865, keď bol kostol prestavaný a prefasádovaný. Veža je trojpodlažná a na treťom podlaží prechádza zo štvorcového do oktogonálneho pôdorysu. Jednotlivé podlažia oddeľujú rímsy. Veža je krytá strechou v tvare osembokého ihlanu. Sieňový priestor kostola je s vyvýšeným oltárnym uzáverom a schodmi na troch stranách s drevenou protestantskou emporou na oktogonálnych stĺpoch. Priestory majú železobetónový strop. Oltár je obložený travertínom a je spojený s kazateľnicou. V kostole sa nachádza klasicistická krstiteľnica z roku 1787.[4]          

Evanjelický a. v. kostol v Radvani. Pohľadnica zo začiatku 20. storočia. (SA Tomáša Cimermana)

 

     Prvým farárom obnoveného evanjelického a. v. zboru v Radvani sa stal v roku 1784 rodák zo Štítnika Ján Molnár. Za ním nasledovali ďalší kňazi, z ktorých najvýznamnejšou osobnosťou bol určite Andrej Braxatoris Sládkovič. Za evanjelického farára v Radvani bol zvolený v roku 1856. Andrej Sládkovič sa angažoval v národnom hnutí, bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru. Patril k vedúcim osobnostiam štúrovskej generácie, ktorý sa vo svojej literárnej tvorbe vyjadroval k rôznym životným, spoločenským a národnobuditeľským otázkam. Medzi jeho najznámejšie básnické skladby bezpochyby patria Marína, Nehaňte ľud môj a Detvan. Okrem literárnej a pastoračnej činnosti sa aktívne podieľal aj na kultúrnom rozvoji vo svojom cirkevnom zbore. V Radvani založil Čítací spolok a v Malachove a v Horných Pršanoch sa spolupodieľal v roku 1858 na založení cirkevných škôl. Jeho zásluhou bola v rokoch 1862-1865 pristavaná ku radvanskému kostolu veža, ktorá bola pokrytá medeným plechom.[5] Andrej Sládkovič zomrel v Radvani dňa 20. apríla 1872. Po jeho smrti sa stal radvanským farárom Jozef Hodža, ktorý bol pri svojom predchodcovi kaplánom. Po Sládkovičovej smrti a po trojmesačnom administrovaní cirkvi, stal sa tunajším farárom v auguste roku 1872. Za manželku pojal Sládkovičovu dcéru Elenu Braxatorisovú. V cirkevnom zbore okrem konania svojich kňazských povinností, staval a podporoval filiálne cirkevné školy, zakladal cirkevnoškolské základiny ku podpore chudobných žiakov, realizoval zbierky na obnovu radvanského chrámu. Je autorom kroniky radvanského cirkevného zboru a mnohých článkov s národno-sociálnou tematikou a životopisov v náboženskej tlači. Zomrel dňa 19. mája 1918 na dôchodku v Banskej Bystrici a pochovaný bol 22. mája v Radvani pri svojej manželke a jej otcovi Andrejovi Braxatorisovi Sládkovičovi.[6] Medzi evanjelických kňazov, ktorí pôsobili v radvanskom evanjelickom zbore v 20. storočí patrili Július Seneš, Daniel Fakla, Ján Čulý a Ján Kollár. 

Andrej Braxatoris Sládkovič (1820-1872), portrét (foto: archív dikda.eu/Digitálna knižnica a digitálny archív)

 

Evanjelický a.v. farár Daniel Michal Fakla (1924-2010)

 

     Patrónmi farnosti Radvaň boli členovia rodiny Radvanskovcov aj v staršom predreformačnom období, kedy kostolu na Hôrke udelili zvonovú donáciu. V interiéri tohto kostola boli vybudované krypty, v ktorých boli príslušníci rodu Radvanskovcov pochovávaní. S príchodom reformačných myšlienok sa Radvanskovci odklonili od katolíckej viery a prešli na stranu reformácie. V evanjelickej viere tak vytrvali až do 20. storočia ako verní podporovatelia protestantizmu. Na realizáciu stavby evanjelického a. v. kostola a budovy fary v roku 1785 darovali pozemok v blízkosti svojho kaštieľa. Od znovuobnovenia evanjelického cirkevného zboru v Radvani v roku 1784 boli dozorcami cirkvi iba Radvanskovci.[7]          

Evanjelická a. v. biblia vydaná v roku 1842, do ktorej boli v priebehu niekoľkých generácií zapisované rodinné udalosti členov rodu Kubiš. Na prvej strane je zápis (r. 1871) kňaza A. Braxatorisa-Sládkoviča o narodení Ondreja Kubiša v roku 1823 (SA Martina Pála)

 

     Kanonické vizitácie sú cennými prameňmi, ktoré obsahujú informácie o živote a reálnom fungovaní farností. Obsahujú množstvo pomerne detailných informácií o duchovnom živote a o dejinách materiálneho zabezpečenia jednotlivých farností. V kanonickej vizitáci, ktorú v roku 1657 uskutočnil katolícky archidiakon Štefan Bartók sa uvádza, že v Malachove žilo približne 210 obyvateľov, všetci evanjelického vyznania. Vizitátor o radvanskom kostole (na Hôrke) ešte konštatoval, že má strieborné a pozlátené nádobky na oblátky, jednu kamžu (dlhé, široké kňazské oblečenie), štyri zvony a sedem kalichov.[8] V roku 1818 bolo v radvanskej evanjelickej farnosti celkovo 921 veriacich, z toho počtu bolo v Malachove 212 veriacich.[9] Početná prevaha evanjelikov nielen v radvanskej farnosti, ale aj v Malachove sa udržala až do 20. storočia. V druhej polovici 19. storočia už boli údaje o náboženskej príslušnosti súčasťou sčítaní obyvateľstva. A tak na ich základe poznáme konfesionálne zloženie obyvateľov v Malachove. V roku 1869 sa hlásilo k rímsko-katolíckej konfesii 104 veriacich, k evanjelickej a. v. konfesii 249 veriacich a 1 človek bol stúpencom pravoslávia. O niekoľko rokov neskôr v roku 1880 bol pomer veriacich prakticky identický. V obci vtedy žilo 116 katolíkov, 266 evanjelikov a 5 členov židovskej komunity. Ďalšie sčítanie obyvateľstva v roku 1890 zaznamenalo mierny pokles katolíckej populácie v obci, keď ku rímsko-katolíckej konfesii sa hlásilo 93 členov, ku evanjelickej a. v. konfesii 306 členov a k judaizmu 4 veriaci. Na konci 19. storočia v roku 1900 napočítali sčítací komisári v Malachove 114 katolíkov, 338 evanjelikov a 6 židov. V období pred a tiež aj po skončení prvej svetovej vojny zaznamenávame v obci značný populačný nárast obyvateľstva, s ktorým priamo úmerne narástli aj počty veriacich. Štyri roky pred prvou svetovou vojnou v roku 1910 mala obec 153 katolíkov, 510 evanjelikov a 6 židov.[10] O deväť rokov neskôr v roku 1919  bolo už v obci 269 katolíkov, 518 evanjelikov a 5 židov. Neskôr v roku 1940 sa hlásilo ku rímsko-katolíckej konfesii 195 veriacich a ku grécko-katolíckej 2 veriaci, ďalej k evanjelickej a. v. konfesii 674 veriacich a 7 obyvatelia boli stúpencami iných vierovyznaní. V tomto období už v obci nenachádzame ani jedného príslušníka židovskej náboženskej komunity. V žiadnom z uvedených sčítacích rokoch neboli v Malachove obyvatelia bez vyznania. Len pre porovnanie v roku 2011 žilo v Malachove 1048 obyvateľov a z tohto počtu bolo 291 jednotlivcov bez vyznania.[11]        

 

     Sakrálne stavby a cintoríny

     V súčasnosti sú svedectvom kresťanstva v Malachove dve sakrálne stavby. Prvou je budova Evanjelického a. v. zborového domu, ktorá bola postavená a vysvätená pre potreby miestnej školy v roku 1884 a druhou stavbou je zvonica, v strede obce v blízkosti kultúrneho domu. Obecnú zvonicu s hasičskou zbrojnicou v jej prízemí postavili v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia. Základným stavebným materiálom boli skaly a kamene z malachovského kameňolomu. Výdavky na jej stavbu boli hradené z finančných darov zo zbierky Zvolenského evanjelického. a. v. seniorátu. Spolu s výstavbou zvonice sa malachovský evanjelický a. v. cirkevný zbor rozhodol nadobudnúť druhý zvon, ktorý bol hradený zo zbierky malachovského odboru Slovenskej Evanjelickej Jednoty.[12] Vo zvonici sú v súčasnosti umiestnené štyri zvony: historický zvon, dva stredné zvony a jeden najmenší zvon - umieráčik. Najstarší z nich pochádza z roku 1761, ktorý obci darovala rodina Radvanských.[13]

 

Slovenský kampanológ Róbert Slíž popísal tento zvon v roku 2018 nasledovne:

     Historický zvon vo zvonici je zavesený v jednopoľovej drevenej zvonovej stolici na drevenej rovnej hlavici s kovanými závesnými prvkami. Má kráľovskú korunu. Pod príklopom zvona sa nachádza dookola obiehajúci opakujúci sa florálny ornament, nižšie je umiestnená nápisová páska lemovaná plastickými linkami s latinským signovaním lejára v znení: 

 

JOHANN GEORG KNOBLOCH NEOSOLII FECITME

V preklade:

ODLIAL MA JÁN JURAJ KNOBLOCH V BANSKEJ BYSTRICI

 

     Pod nápisovou páskou sa nachádza dookola obiehajúci opakujúci sa visiaci ornament s motívom anjelov držiacich festóny. Na drieku zvona v ose kyvu je umiestnený päťriadkový majuskulný latinský invokatívny nápis v znení:

 

HANC CAMPANVLAM CVRAVIT

FIENDAM FAMILIA DE RADVAN

ANNO QVO

DA PIA DESIDERIA IEHOVA ET FAC

EA FELICIA

 

 V preklade:

TENTO ZVONČEK DALA ZHOTOVIŤ

RODINA DE RADVAN (RADVANSKÝCH)

NECH ZBOŽNÉ ŽELANIA JEHOVA NAPLNÍ ŠŤASTÍM!

 

     Do nápisu sú vložené zväčšené písmená, ktoré z nápisu vytvárajú chronogram s datovaním uliatia zvona - 1761. Na náprotivnej strane je umiestnený reliéf s motívom ukrižovania. Nad úderným vencom sa nachádza trojica plastických liniek, na údernom venci dvojica hrubých plastických liniek. Zvonová hrana na spodku zvona je poškodená.

Najstarší zvon odliaty Jánom Jurajom Knoblochom v roku 1761 (Foto: Dan Derek)

 

     Ján Juraj Knobloch bol významný zvonolejár, ktorý pôsobil v Banskej Bystrici ako samostatný majster v druhej polovici 18. storočia. Ján Juraj Knobloch vyrobil viacero zvonov napríklad pre Banská Bystricu, Detvu, Čadcu, Hybe, Liptovskú Lúžnu, Likavku, Lopej, Riečku, atď.  Pochádzal zo známej zvonolejárskej rodiny, ktorá pôsobila v Banskej Bystrici počas štyroch generácií. Jeho otec, taktiež Ján Juraj Knobloch, zakladateľ tejto zvonárskej dynastie pochádzal z brandenburskej obce Döbern v Nemecku.[14]

      Historický zvon v Malachove z roku 1761 tak rozhodne patrí medzi významné kultúrne pamiatky v obci. Bezpochyby je nositeľom historických informácií, pamätníkom našej minulosti a súčasťou nášho kultúrneho bohatstva.

Hasiči v roku 1926 pri drevenej zvonici v Malachove, ktorá stála v strede obce od Ortútskej cesty vpravo (v smere nahor), dnes záhrada Handlovských (SA Jarmily Csalovej)

 

     V Malachove sa v súčasnosti nachádzajú dva cintoríny, ktoré nevymedzujú rôzne cirkevné konfesie, ale skutočnosť, že do roku 1911 existovali v chotári dve samostatné obce. Cintorín na pravom brehu Malachovského potoka slúžil pre pochovávanie zosnulých obce Dolné Pršany a na osobitnom mieste na ľavom brehu potoka vznikol cintorín určený pre pochovávanie mŕtvych z obce Malachov. Aj po zlúčení oboch obcí do jedného celku pretrval tento ustálený spôsob pochovávania zosnulých až do súčasnosti.

Cintorín na "malachovskej" strane dostupný z Baníckej ulice (Foto: Róbert Hovorič)

 

Cintorín na "dolnopšianskej" strane dostupný z Bučinovej ulice (Foto: Róbert Hovorič)

 

     Na vrcholoch svahov oboch cintorínov sa nachádzajú hlavné kríže s ukrižovaným Ježišom Kristom, symbolom obety, bolesti a utrpenia, ktorý slúži ku cti a sláve božej. Z esteticko-historického hľadiska nepatria oba cintoríny medzi tie vzácnejšie. V súčasnosti sú tvorené prevažne novými náhrobníkmi bez väčšej historickej hodnoty. Tie najstaršie, ktorých nie je veľa, pochádzajú z konca 19. storočia a predovšetkým z prvej polovice 20. storočia. Medzi najvzácnejšie náhrobky na cintorínoch určite patria výtvarne jednoduché kamenné náhrobné stély. Spomedzi nich majú najväčšiu historickú hodnotu prvé dva kamenné náhrobky na ľavej strane „malachovského“ cintorína. Na prvom náhrobku je nápis, že patril zosnulému Ondrejovi Plajovi (lat. Andreas Plaj), ktorý zomrel 11. augusta 1881. Nápis ďalej hlása, že ho oplakáva jeho verná manželka. Na základe matričných záznamov môžeme potvrdiť, že Ondrej Plaj sa narodil 23. decembra 1852 v Malachove v rodine Jána Plaja a Zuzany Petríkovej. Ondrej skonal vo veku 29 rokov na tuberkulózu, zanechajúc po sebe mladú manželku Annu Kostiviarovú. V hornej časti jeho náhrobku je vytesaný obraz smutnej vŕby, ktorá je symbolom smútku a zároveň strom je symbolom života, ale i smrti. Na vedľajšej kamennej stéle sú vytesané mená manželov Kapustovcov. Zuzana zomrela v roku 1897 a jej manžel Ondrej Kapusta skonal v roku 1918. Ďalšou zaujímavou kamennou pamiatkou je v blízkosti chodníka nízky náhrobok, ktorý určuje miesto pochovania Juraja Bušovského, ktorý zomrel v roku 1889. A nemožno ešte nespomenúť snáď jediný zachovaný malý liatinový kríž na tomto cintoríne, ktorý je bezmenný a je vyzdobený figurálnou plastikou ukrižovaného Ježiša Krista. V časti druhého „dolnopršianskeho“ cintorína sa nachádza takisto niekoľko historicky cenných náhrobníkov. V blízkosti hlavného kríža stoja tri kamenné pylóny. Na prvom ozdobnom stĺpe v tvare zrezaného ihlana je vytesané meno Štefan Púchy, ktorý zomrel 25. apríla 1900 na zápal pľúc. Štefan Púchy bol rodákom z Tajova a v Dolných Pršanoch prevádzkoval mlyn. Jeho syn Arnold Púchy bol posledným richtárom Dolných Pršian. V bezprostrednej blízkosti tohto náhrobku je dvojhrob sestier Maciakových, Emílie a Zuzany, ktoré zomreli v mladom veku na tuberkulózu. Takisto na ich hroboch boli umiestnené dva kamenné pylóny s figurálnou výzdobou smutnej vŕby a vloženými portrétmi zosnulých. Na záver stojí za zmienku uviesť ešte pôvodný drevený náhrobok v tvare kríža s vyrezaným nápisom, ktorý hlása, že tu je pochovaný Ján Žabka, ktorý zomrel v roku 1936.    

Náhrobok Ondreja Plaja a manželov Kapustovcov. Fotografie z roku 2007 (Foto: Tomáš Cimerman)

 

Liatinový kríž s plastikou Ježiša Krista a náhrobok Juraja Bušovského. Fotografie z roku 2009 (Foto: Tomáš Cimerman)

 

Náhrobky Zuzany a Emílie Maciakových. Fotografie z roku 2008 (Foto: Tomáš Cimerman)

 

Náhrobok Štefana Púchyho a drevený kríž Jána Žabku. Fotografie z roku 2008 (Foto: Tomáš Cimerman)



[1] Slávik, J.: Dejiny Zvolenského evanjelického bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica, 1921, s. 692.

[2] Slávik, J.: Dejiny Zvolenského evanjelického bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica, 1921, s. 8.

[3] Slávik, J.: Dejiny Zvolenského evanjelického bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica, 1921, s. 692.

[4] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava: Obzor, 1969. s. 9.

[5] Martuliak, P.: Banská Bystrica - kolíska vzdelanosti, Banská Bystrica: Trian, 2005, s. 147, 148.

[6] Slávik, J.: Dejiny Zvolenského evanjelického bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica, 1921, s. 712.

[7] Slávik, J.: Dejiny Zvolenského evanjelického bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica, 1921, s. 700.

[8] Slávik, J.: Dejiny Zvolenského evanjelického bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica, 1921, s. 73.

[9] Slávik, J.: Dejiny Zvolenského evanjelického bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica, 1921, s. 693.

[10] Majo, J.: Historicko-demografický lexikón obcí Slovenska 1880-1910. Bratislava, Štatistický úrad SR, 2012, 2000 s. ISBN 978-80-8121-222-2

[11] Štatistický úrad Slovenskej republiky, Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011, Výsledky v multidimenzionálnych tabuľkách, [cit. 2018-08-08]. Dostupné z: https://census2011.statistics.sk/tabulky.html

[12] ŠA BB, Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Radvani, nesignované.

[13] Na túto významnú kultúrnu pamiatku v obci poukázal a ďalší výskum inicioval Ondrej Slivka.

[14] Spiritza, J.: Banskobystrickí zvonolejári a delolejári v 18. storočí. In: Zborník Slovenského národného múzea – História 30, Martin: Osveta, roč. 84, 1990, s. 186, 188, 189.

 

Kontakt

Mgr. Tomáš Cimerman malachovo.sk@gmail.com