Rok 1945

 

Slovenské národné povstanie našlo našu malú chudobnú (obec) a pod jarmom Tisovsko – Tukovským utláčanú v činnej práci a boji za slobodu.

     Žiaden občan nečakal na slobodu už vydobitú, ale každý dobrovoľne siahal, či už ako vojak – dobrovoľník činný v boji, alebo ako statočný občan činný v práci.

     29. august nebol pre nich volajúcim hlasom do boja, ich boj začal už predtým v ilegalite. Súčasne bol zvolený i ilegálny Národný výbor, ktorého práca bola podporovať započaté dielo a tak pre svoj ľud priniesť lepší zajtrajšok.

     Ako z vedúcich činiteľov a pripomenutie si zasluhujú Ján Kapusta (Jucha) Ondrej Kubiš, ako i jeho brat Ján, ktorí verne plnili pokyny našich osnovovateľov Slovenského národného povstania. Môžem smelo tvrdiť, že ich čin podporoval každý uvedomelý Slovák. Po tejto húževnatej práci, ktorej ovocie sme uzreli v posledných dňoch augustových, kedy naší hrdinskí partizáni, sostúpili z úbočí našich veľhôr a smelo hlásali slobodu svojmu ľudu. Bolo treba pripraviť muníciu, boli to zasa naší hrdinski chlapci obce, ktorí odobrali pred vyvezením skladišťa, ktoré je umiestnené asi 800 m južne od obce. Zriadili miestnu stráž, ktorú vykonávali až do prevzatia slúžby Č.S.A.

     Raňajší vzduch 29. aug. je nie obyčajný a podobajúci sa ostatným ránam. Všetko sa prebúdza skôr, veď akožeby nie, veď sa zrodila sloboda, len teraz ju treba udržať. Pre túto povinnosť našu mládež netreba dvakrát volať. Ona vychádza zo svojich príbytkov, nestrhuje a neodraďuje ju plač matiek a slzy, ktoré kropia pre svojich synov.

     Zriaďuju sa do skupin a v týchto odchádzajú za svojim cielom. Po ich odchode ostáva pusto v uliciach, miestnu stráž preberajú starci, ktorým tiež slnko slobody preniklo do sŕdc a s veľkým zápalom preberali slúžbu po svojich synoch. Mladej duše v obci niet, všetko odišlo dať aspoň poslednú odplatu germanon a ich prisluhovačom. Číslo zaznamenajúce počet dobrovoľníkov je neuveriteľné na tak malú obec a veru že predsa musíme potvrdiť, že z našej obce odchádza 38 partizánov-dobrovoľníkov a ďalších 40 dobrovoľníkov-vojakov odchádza od svojich žien a detí a berie pušku do ruky za svoju vlasť.

     Ostatné občianstvo, včítajúc sem i deti od 10 rokov, berie do rúk krompáče a lopaty a s úsmevom na tvári ide pomáhať povstalcom. Odchadza budovať protitankové priekopy v oblasti Kremničky, čo sa prevadza za organizácie starostu obce Juraja Bušovského.

     V obci sa utvára Miestny národný výbor, ktorý preberá celú moc do svojich rúk, ako aj zodpovednosť za vytýčený cieľ. Jeho predsedom sa stáva veľký pracovník a bývalý starosta Juraj Bušovský a tajomníkom Ondrej Kubiš. Ich práca nepozná únavy a ich heslom sa stáva: „Chcem za slobodu mrieť, ale v otroctve nikdy žiť.“

     Za túto dobu naši dobrovolľníci-partizáni zadelení v príslušných jednotkách, jední v skupine Jegorov, ale najväčšia časť ich je v partizánskej skupine „Dolina“, ktorej veliteľom je kpt. Pristach. Tu naší dobrovoľníci podnikaju akcie na nemecké pozície, derú sa do ich týla a tám ničia myšlienku germanizmu. Ich tragický, je prepad v Čremošnom, kde stratili jedného zo svojich súdruhov part.  Ondreja Homolu, ktorý v tomto hrdinskom boji padol a za sebou nesú napoly mŕtveho kamaráta Mateja Kapustu, ktorý hoc ranený dvoma strelami do plúc, ale s odvahou  a spokojnosťou na tvári, že raz mohol zučtovať svoje krivdy pachané na celom slovenskom národe germanmi.

     Po tomto úspešnom boji, keď našimi dobrovoľníkmi bolo pobité pár sto Nemcov, sú zaradení naši chlapci do asistenčnej jednotky Gen. M.R.Štefánika, v tejto slúžbe konajú poriadkovú slúžbu a jednak sú postavení na zlikvidovanie nemeckých špionov a rôznym prisluhovačom nemeckých votrelcov. Prichodí však mesiac a deň osláv 28 októbra s myšlienkou do tohto dňa úplne poraziť fašistické Nemecko. Osud nám to však nedoprial, lebo od východu prebíjajúca sa k nám Červená Armáda ženie pred sebou ešte masy Germanov, ktorých mi tu na slobodnom území zadržať bez ťažkých zbraní nemôžeme. Vydáva sa rozkaz stiahnuť sa zpäť do hôr. Po tomto rozkaze i naši chlapci odchádzajú so súhlasom veliteľa od svojej jednotky na pomoc a obranu za dobu okupácie svojej obci. V obci po príchode Nemcov je ako vymreté, vlastenci spolu so zbytkami iných part. skupin, ktoré ostaly v našich horách zriaďuje novú skupinu zprvu pod vedením komisára Papáka, neskoršie veliteľa nadpr. Georgovského, ktorá za svoje sidlo volí kremnické hory. Odtiaľto naší mladí vlastenci robia posledné zásahy na nepriateľa.

     Táto skupina tak rapídne vyrasta, že ešte v decembri roku 1944 dosahuje počet 65 mužov. Rozdeľuje sa neskoršie na niekoľko čiat so rôznymi stanovištami. Jedna ma obsadený hrebeň kremnických hôr, druhá sa nachádza v štátnom polesí Ortúty v lesnej čiastke „Táh“ a tretia v „Doline Malachovskej“, táto skupina prežila i niekoľko prepadov od Nemcov, v ktorých vyšla vždy bez vlastných strát. Pri jednom z týchto prepadov za zimnej prikryvky naších hôr, naší partizáni postrielali dvoch Nemcov smrtelne a ďalších dvoch ranili. Po tomto boji sa však zo svojho obydlia museli vysťahovať nakoľko chyža im bola zápalnými strelami od Nemcov zapálena. Túto bojovnú čatu tvorili: Ondrej Kubiš, Pavel Sedliak, Juraj Krnáč, Gustáv Krnáč, Ján Krnáč zo sklepu a Ján Krnáč španiel. Podobné akcie zakladaly aj iné skupiny, ktorým denne ležalo na srdci: „Smrť nemeckým okupantom“.

     Jeden z ďalších prípadov zažila aj malá skupinka partizánov sídliaca v Táhe pod vedením Juraja Bušovského ml., ktorej bol privedený cestou súsednej skupiny z obce Králiky, jeden gestapák, pri svojej rafinovanosti chcel újsť, ale sa mu to nepodarilo, pri úteku bol zastavený J. Bušovským, Jurajom Solivajsom a Ondrejom Dobrotom Brichtom, pri chytení pokúšal sa o ďalší útek, ale zbrane, ako najlepší strážcovia slobody, poslaly svoju korisť na večnosť.

     Chytením tohto nebezpečného gestapa a z radou niektorých ich prisluhovačov, prežila naša obec od nemeckých votrelcov hrozné zažitky. Bolo to, keď víťazná armáda ničila posledné zvyšky germancov a na obzore sa rodilo víťazstvo nemeckí votrelci si zmysleli dať poslednú odplatu i obci a tak v časných hodinách obsadili spolu so slovenskými gardistami celú obec na kopcoch postavili ťažké i ľahké kulomety a vyhlasením pomocou bubňa zahnali pod trestom smrti všetko občianstvo do Potrav. Družstva. Počítali aspoň, že ľahko zistia a zadržia si hrdinských synov obce, ktorých zradou, už vopred mali popísaných na papieri, nestalo sa tak lebo uvedomelí vlastenci nechytli sa na im pripravený lep, ostali na svojích ... i keď druhý krát vyhlásili, že kto sa nedostaví, bude i s celou rodinou vystrielaní. Akcia sa skončila, ale bez úspechu, koho hľadali nenašli. Pre tento ich neuspech ešte mnoho ľudí vybili a tríznili, ale občania trpeli, veď slnko slobody už cítili, ich viera ostala nezlomná a ich túžby sa začali plniť, keď v aprílových dňoch počítali s oslobodením, sostali spoločne konečne všetky sily a ničili Nemcov, čo mohli. Deň za dňom ubiehal, paľba víťazných armád sa stávala, čím ďalej silnejšou a takto celá obec čakala osloboditeľov.

     Nebol ani začiatok apríla a naší hrdinski občania mohli sláviť deň svojho oslobodenia. Bol to 25. marec 1945, keď sme uzreli prvých osloboditeľov, ktorých naše občianstvo bratskou láskou príjmalo.

     Všetko občianstvo sa dalo im k dispozícii pre ďalší boj. Ostatné občianstvo, ktoré nemohlo touto cestou prejaviť svoju vďaku odchádza do svojho pôvodného zamestnania, či už roľník k pluhu, továrenský robotník do továrne, aby mohol sa venovať práci, pre obnovu svojej obce, ako aj národu a štátu.

     Týchto pár riadkov pre svojich rodných občanov a budúce naše generácie o Slovenskom národnom povstaní spísal:

                                                                                                                 Juraj Bušovský, ml.

                                                                                                                 poslucháč lesníctva.                             

 

Neznáme hrdinky

 

     Vojna sa prehnala naším krajom. Je za nami a nebolo by spravodlivé, zabudnúť na skutočné hrdinstvá, obetavosť preukázanú za strašných 5 mesiacov nemeckej okupácie nášho kraja. Je možno zabudnúť na hrdinstvo prostej ženy z Malachova? Ako by ju celý jej tvrdý život formoval pre túto dobu.

     Takmer z ničoho buduje svoj domov. Z nadľudskej práce si stavia svoj domček, v ktorom žije so svojím mužom – invalidom a so 4 deťmi. Chýbaly peniaze na dostavbu, a preto sa dáva najímať na najťažšiu mužskú prácu, dochováva hydinu i bravov, aby z výsledku splácala dlhy na svojom domku.

     Pri príchode nemeckých SS odielov do Malachova sú naši dvaja vojaci v presteľke ranení. Bolo im treba pomoci. Ranených doniesli k nej. Ošetrila ich a nakŕmila. Hľadala, kto by ich odviedol do Radvane k lekárovi, nik si netrúfa, je noc a nemci bezohľadne strielajú. A tak naša hrdinka sama pomáha uložiť ranených do voza, sadá si k nim a odváža ich v noci do Radvane. Cestou jeden z nich umiera. Kladie jeho hlavu do svojho lona, aby nárazy voza nepôsobily bolesti a nedbá, že jej jediný zimný kabát je už presiaknutý krvou a blatom. Nedbá vlastného nebezpečenstva a teší umierajúceho. Zomrel jej v náručí s prosbou, aby pozdravila jeho matku v Detve.

     Keď sa dopočula, že v bystrickom kláštore sú naši ranený, ktorí potrebujú potraviny, napiekla zo všetkých svojich škvarkov pagáče. Sháňa po dedine mlieko a kde nedajú za darmo, platí úsporami svojich detí. Nakladie plný chrbtový kôš pagáčov a odnáša ich aj 18 litrov mlieka so svojou priburnou? raneným. Pri tom nezabudla s potravinami ani na dvoch Nemcami uväznených v sedrii a rodine uväznených vykonávala toľko láskavosti, že jej to nemôže byť zabudnuté.

     Ukrývala v svojom dome štvorčlennú rodinu pred nemeckými vrahmi. Neskôr berie pod svoju strechu dvoch brigádnych dôstojníkov. Vo chvíli nebezpečenstva sú všetci ukrytí v betonovej jame, po ktorej behajú nemecký vojaci. Je mráz a tak musí v okamihoch svojím chránencom do jami pašovať horúce tehly.

     Medzi Nemcami a partizánmi je prestrelka. Ranený partizán musí byť lekársky ošetrený. Dopravia ho do jej domu. Posiela po lekára do Radvane a za jej ošetrovateľskej pomoci (pri ktorej zamdlieva na choré srdce) ranenému amputujú prsty.

     Potom prichádzajú gardisti s nemeckým vojskom do Malachova pochytať partizánov a hlavne jej brata, ktorý je veliteľom partizánov. Ukryje ho v svojom dome a tak už skrýva v tú dobu 7 ľudí v tajnej miestnosti zatiaľ čo garda a nemci prehľadávajú celý jej dom, kút za kútom. Okupanti tušia, alebo vedia, že je tam niekto ukrytý, prehľadávajú znova a znova, zúria a vyhrážajú (sa). Všetci sa chvejú hrôzou a len ona zostáva pokojná aj keď ju nemci držia za ruky, či so strachom neprezradí , len aby zachránila toľko životov, nedbajúc vlastného smrteľného nebezpečia. Až po odchode Nemcov padá v mdlobách.

     Po tomto všetkom je jej zdravie podlomené a srdce choré. ... tuší že sa blíži ČA, vyhádza za najväčšej streľby, aby napiekla a nachystala pohostenie osloboditeľom. Často sa ponáhľa do B. Bystrice a kedykoľvek ju vidím, pripadá mi, že ide obstarávať niečo pre druhého, aby nezištne pomohla kde treba. Či nie – pani Zástavková.

 

Podľa článku z „Vatry“ od L. Tomáškovej, odpísal

                                                                                                                              Ivan Dianiška

                                                                                                                              gymnazista    

 

Kontakt

Mgr. Tomáš Cimerman malachovo.sk@gmail.com