Ján Šteinsdorfer - priamy účastník SNP

28.10.2012 14:49

Autor textu: Ľ. Kubišová

Pri príležitosti 68. výročia vypuknutia SNP sme sa porozprávali s Jánom Šteinsdorferom, nositeľom Rádu slovenského národného povstania II. triedy a ďalších vyznamenaní, ktorý sa Povstania zúčastnil najskôr ako vojak Československej armády a neskôr ako partizán.

Ján Šteinsdorfer sa narodil v Malachove 28. 7. 1921. Vyučil sa za stolára v Továrni pre nábytok Sedilek a spol. V roku 1941 narukoval na základnú vojenskú službu k II. letke v Spišskej Novej Vsi, v máji 1942 odišiel s letkou ako šofér na letisko do Ľvova na Ukrajine, kde zotrval do októbra 1942. Jeho jednotka zabezpečovala poštové zásielky, ktoré boli zasielané zo Slovenska vojakom na východnom fronte. Ján Š. spomína, že vojakom bolo možné poslať balík o 

hmotnosti najviac 1 kg, z čoho väčšinu tvorili cigarety, ktoré bolo možné vymeniť za čokoľvek. Sám nefajčiar si takto prilepšoval k strave, lebo tá na nemecký spôsob mu veľmi nechutila. Vo Ľvove sa podľa vlastných slov prvýkrát stretol s partizánmi a vojakmi brigády kpt. Jána Nálepku. SNP sa zúčastnil najskôr ako vojak u pomocnej letky Leteckej školy v Banskej Bystrici. Ešte pred vypuknutím SNP vyvážal zbrane a muníciu z Pršianskeho skladu a letiska Tri Duby do Španej Doliny pre kpt. Prístacha, čo bolo súčasťou organizovaných príprav na Povstanie. V priebehu Povstania bol ako guľometčík zaradený do obrany Slobodného slovenského vysielača v B. Bystrici a obrany letiska Tri Duby. Zúčastnil sa bojov s čatou nadpor. Juraja Mešku pri Kríži n/Hronom (dnes Žiar n/Hronom). Pred presilou nemeckých vojsk jeho jednotka ustupovala na Šajbu, dnešné Strelníky pri B. Bystrici. Tu zotrvali do 20.10. 1944, keď bola ich brigáda rozpustená. Časť vojakov zajali Nemci a poslali do koncentračných táborov. J. Šteinsdorfer sa s niekoľkými ďalšími bojovníkmi, medzi ktorými bol aj Ján Tymkiv z Malachova, na vlastnú päsť prebíjali domov. Trvalo im to 2 dni, počas ktorých sa museli v daždi skrývať a čakať, aby mohli prejsť cez cesty strážené Nemcami. Problémom bolo aj dostať sa cez Hron, ktorý bol po dažďoch rozvodnený. Nakoniec sa im podarilo prejsť po starom nestráženom moste v Iliaši a cez Vŕšky popod Pršiansky „magazín“, pri ktorom po nich strieľali Nemci a museli uniknúť aj ich psom, sa dostali do Malachova. Ako hovorí J. Šteinsdorfer, boli mladí a poznali každú skratku domov. Po príchode domov v skorých ranných hodinách mu mama povedala, že je uvedený v zozname nezvestných z frontu, preto sa nemôže doma zdržiavať. V tom čase v Malachove Nemci neboli, tak sa prezliekol do civilu, nabral si proviant a vybral sa do hory, kde sa zdržiavali aj ostatní Malachovčania, ktorí sa nemohli vrátiť domov. Tu sa pripojil k II. oddielu brigády kpt.J. Nálepku, kde bol veliteľom st. lejtinant Georgijevský Valent Alexandrovič. S touto skupinou sa zúčastňoval na prieskumných bojových akciách a tiež na postupnom vyslobodení 64 sovietskych a ostatných zajatcov. Najviac, okolo 30, ich vyslobodili pri stavbe cesty v Podlaviciach, pričom sa k nim pridal aj mladý dôstojník, ktorý ich strážil. Na toho si JŠ spomína často, lebo po oslobodení, keď boli partizáni v Poprade rozdeľovaní do Červenej armády a Československej armády, sa o neho už nikto nestaral, ani žiadne papiere mu nik nedal, že sa má na vlastnú päsť pobrať domov. Nebola to jediná z príhod, keď bol človek ponechaný sám na seba, alebo priamo musel čeliť nepriazni vlastných, mnohí takto prišli aj o život, ako vyplýva zo spomienok JŠ.

     Ján Š. sa podieľal aj na záchrane troch amerických letcov, ktorí boli zostrelení v oblasti letiska Tri Duby a ukrývali ich obyvatelia Veľkej Lúky pri Zvolene. Odtiaľ ich odviedli k svojej partizánskej skupine, ktorá bola v tom čase na Sielnickej Poľane. Po oslobodení odleteli do Ameriky a sovietski letci, ktorí boli vyslobodení z transportu v Kremnici, do Ruska. Podľa písomného vyjadrenia veliteľa D. Papáka, bol J. Šteinsdorfer spoľahlivým prieskumníkom a viac krát prešiel frontovú líniu pri Zvolene. Previedol vojská Červenej armády cez rieku Hron pri obci Budča do Železnej Breznice. Cez Sielnickú Poľanu a Javorovú viedol rumunské vojsko do obce Králiky. Aj pri tejto spomienke JŠ zosmutnie, keď si spomenie na Jožka Bečavera, priateľa, ktorého tu Nemci pri prestrelke zastrelili. Zúčastnil sa bojov o Tri Duby, Sielnicu, Badín, Kremničku, Radvaň a B. Bystricu v prvej línii. Po oslobodení, v apríli 1945, odišiel celý II. oddiel do Popradu, kde boli sovietski občania pridelení k ČA a Slováci ku ČSA. Podľa svojich slov to bolo veľmi rýchle odlúčenie bojových druhov, svojmu sovietskemu veliteľovi nestihol ani ruku podať.

 

Ondrej Klačan od Judkov (maliar), Ján Šteinsdorfer, Juraj Kartik (Furek) a Jožko Dobrota, 

december 1944 pri Železnej bráne v Ortútoch (fotil J. Krnáč invalid) – podľa JŠ

sa neskôr už fotiť nedalo, sovietski velitelia sa fotiť nechceli vôbec. K ruskej baranici na

hlave Jána Š. sa tiež viaže príhoda, mohla ho stáť život, keby ju včas nebol „stratil“.

 

     Ako hovorí Ján Šteinsdorfer, pri plnení ich bojových úloh a prežití im pomáhalo, že boli dobre zásobení potravinami občanmi Horných Pršian a Malachova. „Potraviny sa nakupovali v obchode u Jána Kollára v Banskej Bystrici a vozili ich do obchodu v H. Pršanoch a do Riečanov, v Malachove sa zhromažďovali potraviny od obyvateľov u Valentov, Oravcov a Mlynárikov – všade tam bol bezpečný prístup z hory. Spojkou pre objednávanie potravín v obchode v Banskej Bystrici bola Mária Riečanová od Zdolinkov z H. Pršian, ktorá chodila do Bystrice každý deň s mliekom, maslom a podobne. Potraviny dovážali do obchodu v H. Pršanoch na špeditórskych koňoch a odtiaľ ich občania vynášali do hory, a to rodina Dobrotová – Anka, Marka a Ulka, aj Riečanovci. Pre Malachov bol takouto spojkou Ján Krnáč, ktorý od detstva nemal pravú nohu od nadkolenia a Nemci ho považovali za frontového invalida. Vedel sa veľmi dobre pohybovať na jednej lyži, takže sa aj veliteľ začudoval, keď videl jeho stopu, že čo je to za mašinku. V januári 1945 pri návšteve partizána O. Džugana na štábe brigády na Vtáčniku dostal tento od kpt. Sečanského 360.000 Kčs, z ktorých asi 240.000 Kčs bolo zaplatených Jánovi Kollárovi za dodané potraviny a za ostatné partizáni kupovali bežné potraviny od súkromníkov. Mnoho potravín im dodali ľudia zadarmo. Ján Š. si spomína najmä na tetku Júliu Oravcovú z Malachova, ktorá im vždy dala mlieka aj masla, aj na to, ako nedbala, keď jej muž hovorieval: „žena nerob to, lebo nás tí Nemci vystrieľajú!“.

     Ján Š.: „Po obsadení Malachova jedného skorého decembrového rána príslušníkmi gardy a Edelweissu, ktorí hľadali partizánov, bolo z Malachova odvedených do basy asi 60 mužov a 1 žena Júlia Bušovská. Toto nám prišiel oznámiť na Železnú bránu Ján Krnáč invalid. Na základe tohto bolo v štábe rozhodnuté spojiť partizánske skupiny, ktoré by boli schopné čeliť Nemcom. Išlo o partizánsku skupinu zo Starých Hôr a Čremošného pod vedením kpt. Prístacha, ktorého zastupoval Ondrej Kubiš, šofér, a jeho ďalší zástupcovia Valent, Krnáčovci a Pavel Sedliak, ktorí sídlili v Marovie doline. Druhá skupina bola Brigáda kpt. J. Nálepku, oddiel pod vedením st. lejtinanta Georgijevského. Pred Vianocami 1944 prišli do Malachova nemeckí tankisti od Lučenca a rozostavali po dedine stráže. Bolo potrebné zmeniť stretnutie u Valentov na 24. decembra 1944. Bolo rozhodnuté, že Samuel Krnáč, Ondrej Klačan Judko a ja navštívime veliteľa s požiadavkou, že u nás je zvykom po domoch spievať, aby stráže s tým počítali. Zaspievali sme im vianočné piesne. Vypočul nás a spýtal sa nás, či v obci nie sú partizáni. Keď sme povedali, že nie, pozval nás dnu a nalial nám po poháriku sladkého likéru. My sme mu dali fľašu borovičky. Sľúbil, že stráže stiahne, čo aj urobil. Všetko sa dobre skončilo, až na to, že im chlapci odkotúľali dva súdky vína a Maďarom zobrali dve pušky a náboje. Takto mohla pokračovať schôdza 24. 12. Bol vydaný rozkaz pripraviť stretnutie staršieho lejtinanta Georgijevského s partizánmi z Malachova. Stretnutie sa uskutočnilo u Pavla Valenta, ktorého dom bol na vedľajšej ceste pod horou. Celá príprava prebiehala dobre. Bolo postarané o jedlo aj alkohol, na čom mala najväčšiu zásluhu rodina Valentová a Anna Krnáčová, rod. Dobrotová. Rozhovory prebiehali uspokojivo. V izbe u Valentov nad posteľami mali obraz Krista v Getsemanskej záhrade. Veliteľ Georgijevskij vždy, keď išiel vypiť vodku, pozrel sa na obraz a prežehnal sa … K spojeniu skupín nedošlo, Ondrej Kubiš sa nechcel spojiť s partizánskou skupinou staršieho lejtinanta Georgijevského a byť mu podriadený a zachoval si skupinu do oslobodenia.“

     Všetci zadržaní občania Malachova sa po menších či väčších peripetiách nakoniec vrátili domov, a okrem mladého Ondreja Homolu, ktorý zahynul pri Čremošnom, a Janka Kováča, ktorý padol ako vojak Slovenskej armády po boku Nemcov, neboli v Malachove iné obete na životoch. Ján Šteinsdorfer to pripisuje aj disciplíne a taktike svojho veliteľa Georgijevského, ktorý mu sám povedal, že ak sa chce po vojne vrátiť domov, nesmie dopustiť, aby bol v dedine zastrelený čo len jeden Nemec alebo gardista, a toto aj prísne dodržiaval.

     Pán Šteinsdorfer (91) s manželkou Albínou (87) trávia veľa času v Malachove na svojej záhradke, kde pestujú zeleninu, ovocie a starajú sa o včely. Pôsobia ako zohratý pár. „Včely a poľovačka, to je moje,“ hovorí Ján Šteinsdorfer. S humorom spomína, ako sa ho deti na besedách pýtali na to, koľko Nemcov zastrelil a podobne, až mu niekedy bolo ľúto, že tam vôbec šiel. Odpovedal, že keď na poľovačke zastrelí zver, ide si ju pozrieť, vo vojne to však tak nie je. Kto strelí prvý, prežije. Takisto sa mu nepáčilo, ako niektorí jeho spolubojovníci líčili udalosti či svoje zážitky po vojne do rôznych publikácií. Niektorí si prisvojovali väčšie zásluhy, ako v skutočnosti mali, iní tie negatívne veci zamlčovali, čo sa jemu priečilo. Sám vie, že veci boli komplikované a človek sa musel mať na pozore a byť v strehu aj pred vlastnými. Samotní sovietski velitelia, ktorí dúfali, že sa im po vojne dostane uznania, boli v ZSSR väznení a očierňovaní, ako to neskôr vyšlo najavo.

 

 

     Od 1. 10. 1951 bývajú Šteinsdorferovci na Hviezdoslavovej ulici v Banskej Bystrici, v roku 1956 ukončil Ján Šteinsdorfer lesnícku školu v Banskej Štiavnici a do odchodu do dôchodku pracoval u štátnych lesov v Banskej Bystrici. Aj po presťahovaní však pomáhal v Malachove napr. pri stavbe kultúrneho domu, alebo sa veľkou mierou zaslúžil o to, že do Malachova začal chodiť autobus – veď najskôr bolo treba vybaviť stavbu novej cesty, čo vôbec nebolo jednoduché. Na otázku, prečo chodil na poľovačku do Ľubietovej, a nie v Malachove, len odpovedal, že tu v Malachove sa chodilo pred poľovačkou aj po nej do krčmy, čo on nemusel. Možno aj preto je dnes vo svojom pokročilom veku ešte schopný plnohodnotne žiť a venovať sa svojim záľubám. Bolo mi cťou a potešením ho spoznať, ako aj jeho manželku.

 

Ľ. Kubišová

Foto: archív J. Šteinsdorfera

 

Účastníci SNP ako partizáni v r. 1949

z Malachova (podľa Juraja Krnáča):

1. Dobrota Ondrej – Brychta

2. Brieda Martin

3. Bušovský Juraj – Púchy

4. Homola Ondrej – zomrel pri Čremošnom

5. Hrachovina Jaroslav

6. Kapusta Ján – Hvizdák

7. Krnáč Juraj – zo sklepu

8. Krnáč Gustáv – // – 16-ročný

9. Krnáč Samuel – // –

10. Krnáč Ján – // –

11. Krnáč Ján – Španiel

12. Krnáč Pavel – Adamovie

13. Kubiš Ondrej, šofér, člen ilegálneho prípravného výboru SNP

14. Oravec Ján – murár

15. Sedliak Pavel

16. Terem Juraj

17. Kapusta Matej – Boris

    priamy veliteľ kpt. Prístach, Jegorovova brigáda

 

Čítajte aj po kliknutí na ikonu nižšie v Malachovských novinách č. 2/2012 - strana č. 8-9